VÝSTAVBA ARMÁDNEJ ELITY V PODMIENKACH MOCENSKÉHO MONOPOLU KSČ

Permanent Linkod FORUM.CSLA.cz v 23 zář 2014, 21:25

VÝSTAVBA ARMÁDNEJ ELITY V PODMIENKACH MOCENSKÉHO MONOPOLU KSČ
Vytvorením mocenského monopolu jednej strany sa v Československu zahájil proces prechodu od tzv. „riadenej demokracie“ k diktatúre stalinského typu a definitívne sa upevnila aj Sovietmi netrpezlivo očakávaná zahranično-politická orientácia. Zlomovým momentom prešla aj čs. armáda, ktorej organizačná i personálna výstavba mala od tohto momentu prebie-hať podľa predstáv a odporúčaní Moskvy, s maximálnym vynaložením ľudských síl i mate-riálnych zdrojov. Sovietsky model bol nekriticky uznávaný za jediný správny a do čs. pod-mienok automaticky vnášaný bez dostatočného zohľadnenia ich špecifík, tradícií či potrieb. Radikálny prechod znamenal zásadný kvalitatívny posun vo výstavbe veliteľského zboru, vo vnútri ktorého postupne dochádzalo v podmienkach začínajúcej studenej vojny k základným zmenám v zásadách jeho výstavby, zloženia i poslania. Konečným dôsledkom bolo pretrhnutie kontinuity s predmníchovskými tradíciami vojenskej výstavby, o ktoré komunisti v pred-februárovom období vehementne usilovali. Hlavnou prioritou KSČ v otázkach vojenskej vý-stavby sa po celý čas trvania jej totality stalo presadzovanie vedúcej úlohy strany a zabezpe-čenie jej priameho vplyvu na výstavbu ozbrojených síl. V intenciách Stalinovho motta „kádre rozhodujú o všetkom“ stranícke vedenie venovalo mimoriadnu pozornosť formovaniu vyššieho veliteľského zboru a generality obzvlášť. Bezprostredným dôsledkom bolo stanovenie tzv. vyjadrovacích nomenklatúr, čím si ústredné orgány strany pri formovaní armádnej špičky monopolizovali rozsiahlu právomoc ďaleko presahujúcu oblasť funkcionárov, s ktorými pri-chádzali do kontaktu. Kumulácia prakticky neobmedzenej štátnej a straníckej moci dovŕšila úpadok úlohy vlády a parlamentu vo vplyve na obranu krajiny. Bola výsledkom celkového procesu zrastania strany a štátu, v ktorom „postraníčtenie“ armády a „povojenčenie“ strany pomyselný kruh vzájomného prepojenia moci uzatváralo. Kopírovanie sovietskeho modelu bolo z celého východného bloku „najúspešnejšie“ dotiahnuté práve v ČSR.

Sovietska dominancia v ňom umožňovala Moskve záväzne určovať jednotnú líniu za-hraničnej politiky i pretvárať mocenské nástroje spojencov podľa svojich plánov a potrieb. Pre čs. armádu, ako súčasti prvého strategického sledu ozbrojených síl socialistického tábora, z nej vyplývali isté záväzky a odrazili sa v sovietskom type masových ozbrojených síl, de-monštrujúcim pripravenosť spoločnosti na vojnu. Výsledkom boli enormne sa navyšujúce počty armády, ktoré boli na hranici únosnosti a stavali jej velenie po celý čas pred neriešiteľný problém tieto premrštené stavy napĺňať. Koncepcia mohutnej armády s predimenzovaným dôstojníckym zborom, veľkosť ktorého sa pohybovala na úrovni 40 000 – 45 000, dosiahla v tomto období vrchol a odrazila sa v početnosti vyššieho veliteľského zboru všeobecne i sa-motnej generality. Jej počty v priebehu 50-tych až 70-tych rokov výrazne kolísali v rozmedzí 90 – 130 a v kontexte celkového nárastu vyšších hodností prekročili v 80-tych rokoch rekord-nú hranicu 160. Pri takom početnom zbore dôstojníkov z povolania sa však skutočné počty generálov doslova strácali. V tejto súvislosti oblasť personálnej výstavby osudovo pozname-nával fakt, že v dôsledku nepripravenosti riešiť odborné otázky vojenskej výstavby armády ju komunisti nedokázali ovplyvňovať tak, ako bolo potrebné. Mechanické preberanie a aplikácia sovietskych skúseností do čs. podmienok boli zákonité a viedli aj k zautomatizovaniu mecha-nického procesu v plnení zásad vojenskej politiky strany, často odtrhnutých od reality. Náhra-dou prepracovaného systému a koncepcie sa stalo priam dogmatické sprofanovanie smerných čísel a noriem, dominujúce personálnej výstavbe prakticky až do pádu komunistickej totality. V chode armády a jednotlivých oblastiach jej života sa udomácnil formalizmus a nárazovitosť, ako extrémne prejavy straníckeho schematizmu, ktoré vo svojom dôsledku viedli k viacerým deformáciám. Ako najzávažnejšie sa ukázalo byť narušenie systému povyšovania a ustanovovania z perspektívnych hľadísk vývoja zboru vojakov z povolania ako celku a jeho spoplatnenie experimentom a okamžitým podmienkam rozvoja armády. Nezdravá výstavba vytvorila akýsi „kádrový hrb“, ktorý spočíval v abnormálnej situácii v hodnostnom rozložení dôstojníckeho zboru. Jeho podstatou sa stal pretlak vo vyšších a stredných hodnostiach, bez dostatočného pokrytia nižších hodnostných stupňov, ktoré mali podľa klasického pyramído-vého vzorca predstavovať gro dôstojníckeho zboru. Odrazom živelnosti bol častý pohyb vo funkciách, nemožnosť dodržať predpísanú dobu pre povýšenie a predovšetkým zníženie váž-nosti vyšších hodností, tých generálskych nevynímajúc.

Vo vyhrotenej atmosfére očakávania vojnového konfliktu medzi „imperialistickým“ Západom a „socialistickým táborom“ sa pristúpilo k budovaniu armády socialistického typu a výchove „nového velitelského sboru vyšlého z dělnické třídy a třidně s ním spjatého“. Hlavným dôsledkom bolo úplné spolitizovanie vojenských kádrov počas celého nasledujúceho vývoja, čoho evidentným odrazom bolo ignorovanie iných dôležitých aspektov výstavby armády, osobitne vojensko-odborných. Podstatu kádrovej politiky zhrnul sám prezident K. Gottwald: „Nebudeme dělat z generálů komunisty, ale z komunistů generály“, čo ilustrovalo ráz budovania novej armády ako spoľahlivého a poddajného mocenského nástroja. Členstvo v strane sa stalo akýmsi „nepísaným pravidlom“ pri dosahovaní generálskych a vyšších dôs-tojníckych hodností všeobecne, i vytváraní si priaznivejších podmienok pre funkčný rast. Popri očakávanej straníckej príslušnosti sa však vyžadovala aj „primeraná“ miera angažovanosti, a tak ako v strane i v armáde došlo k umocneniu systému funkčnej privilegovanosti vybraných členov strany. Povýšenia realizované podľa potrieb strany a nie z hľadiska prirodzeného výberu, či ustanovovanie „vybraných“ kádrov, urýchlene posúvaných po služobnom rebríčku, boli hlavnými prejavmi účelovej regulácie. Formálne zverenie straníckej funkcie, ktorej „výz-nam“ v straníckej hierarchii (v rámci centrálnych a regionálnych štruktúr) rástol priamo úmerne s prestížnejším zaradením generálov v armáde, malo umocňovať ich spoločenský status. V praxi sa dôsledkom straníckej privilegovanosti stala istá zakonzervovanosť na tých najvyšších miestach armádnej hierarchie, kde „najvernejší a najspoľahlivejší“, ktorí vedeli svoju lojalitu aj patrične demonštrovať, výrazne vo svojich funkciách presluhovali. Obdobná situácia panovala aj pokiaľ šlo o hodnostný postup za generálskymi epoletami a „pobyt“ v nej, kde priemerná doba postupu bola u „vyvolených“ o tretinu kratšia, resp. pri zotrvaní dva až tri krát dlhšia než u ostatných.

Ani jedna z foriem odmeňovania vyvolených však nemohla mať priaznivý dopad na vývoj kvalitatívnej úrovne veliteľskej zložky, nakoľko odporovala jej prirodzenej regulácii i motivačnému faktoru. Keďže totiž vedľa presvedčených komunistov vstupovalo do strany nemálo takých, ktorí v straníckej legitimácii videli ľahko dostupný prostriedok na splnenie „kádrového predpokladu“, zaručujúceho rýchlejší vzostup kariéry i nárok na vyššie postavenie, kampaňovitým dosadzovaním sa na vedúce miesta dostávali kádre „naprosto oddaní ko-munistické straně ... třídně pevní, bezvýhradně uznávající politiku dělnické třidy jako vedoucí síly společnosti“, avšak vo väčšine prípadov s pochybnou vojensko-odbornou pripravenosťou. „Kvalita kádrů ... jejichž umění řídit, se opírá nikoliv o autoritu síly, ale o sílu autority založené na vysokých politických, pracovních a mravních hodnotách“ mali byť dostačujúce. Pre-ferovanie politickej spoľahlivosti a „vytvoření skutečně politické monolitnosti velitelského sboru a posílení jeho komunistického přesvědčení“ tak bolo zákonité, čo sa odrazilo aj v protežovaní kategórie politických pracovníkov. Systém exemplárnych perzekúcií (prevádzaných v rokoch 1948 – 1954, 1957 – 1958 a 1968 – 1970), ako sprievodný jav politickej konsolidácie armádneho organizmu, „v prípade potreby“ „status“ poslušného vykonávateľa straníckej politiky v zbore vojakov z povolania obnovoval. Pretrvávajúce ovzdušie strachu a neistoty však „odbúravalo“ iniciatívnosť a umocňovalo alibizmus a tak daňou za vynucovanú oddanosť boli stagnácia a strata kreatívnej energie.

Obrázek

Z knihy Elita armády, Československá vojenská generalita 1918-1992
Více informací a objednávka na http://www.elitaarmady.sk/

Obrázek

1 Comment Viewed 3939 times
komentářů

Re: VÝSTAVBA ARMÁDNEJ ELITY V PODMIENKACH MOCENSKÉHO MONOPOLU KSČ

Permanent Linkod z archivu v 23 zář 2014, 21:26

karamazin napsal:
Mám několik osobních zkušenností se soudruhem Andrejčákom. Sloužil jsem v době kdy jmenovaný vykonával funkci náčelníka štábu VVO u jednoho z tankových plukú 13.tankové divize. Zážitek první :

Po večerní prověrce vykonané velitelem roty a mnou opustil jeden z vojákú základní služby nedovolene ubytovací prostor spolu s iným vojákem ZS, kterého zavezl vlastním osobním automobilem do Ostravy. Na zpáteční cestě "srazil" člověka, který se opilý vracel po neosvětlené cestě domú a usmrtil ho. Samozřejmě, že to byla mimořádná událost jako hrom. Byl jsem předvolán na hlášení, kde mi , po řvaní, invektívach a urážkách / i když jsem osobně nic nezavinil a nebyl si ani žádné viny vědom/ v závěru hlášení vykřikl : " S takýmto človekom ja v komunistickej strane nebudem ! Položte stranícky preukaz na stôl !" V pohodě jsem mu odpověděl : Váš rozkaz splnit nemohu, poněvadž v straně nejsem. Jeho reakcí byl jen výkřik : "Von !"

/Jen tak na okraj : u soudu byl voják ZS osvobozen, neboť se prokázalo, že chodec byl ve značném stavu opilosti a pod kola mu padl tak, že tomu nemohl řidič zabránit/.

Druhý zážitek :

Po příchodě domú k rodině, v podvečerních hodinách, pro mě přišla spojka, abych se okamžitě dostavil do kasáren na mimořádnou veřejnou stranickou schúzi. Tehdy na ně museli chodit i nestraníci. Nechtělo se mi, ale musel jsem. Nikam jsem ale nepospíchal a tak jsem na schúzi přišel poněkud později nevědíc ani, co na ní bylo tak dúležitého projednáváno. To už předseda CÚV KSČ pronesl : "Soudruzi, kdo je za odsouzení panfletu Několik vět, nech zvedne ruku ". Poněvadž jsem nevěděl oč se jedná, zdržel jsem se hlasování ještě s jedním mladým podporučíkem, který přišel zároveň se mnou.Na schúzi byl , asi jako delegát z vyššího velitelství, přítomen i gen. Andrejčák. Ten si nás oba nechal předvolat do kanceláře správce učebního bloku a tam po nás řval, že jsme rozvračeči republiky a podobné duchaplnosti vesměs spojené s politikou KSČ.

Bylo mi proto na zvracení, když jsem tohoto "pána" viděl po roku 1989 jak se v kostele sv.Martina v Bratislavě křižuje, bije se v prsa a kleká před oltářem. O jeho charakteru jsem měl vždy pochybnosti a tímto svým konáním mi je jenom potvrdil.
z archivu
 
Příspěvky: 4384
Registrován: 29 srp 2014, 16:04
Blog: View Blog (0)

Kdo je online

Registrovaní uživatelé: Žádní registrovaní uživatelé

cron